Babičkinu fotku som mal celý čas vo vrecku, hovorí víťaz Pečie celé Slovensko Miňo Macuľa

Na Slovensku v nedeľu vyvrcholil cukrársky boj Pečie celé Slovensko. Súťaž, ktorá pochádza z Veľkej Británie, si svojou srdečnosťou a napínavou atmosférou získava divákov po celom svete. Víťazom slovenskej verzie je kreatívny a dôsledný Miňo Macuľa.

To teda bolo veľké dobrodružstvo, to vám poviem. Vždy ma zaujímalo, či dopredu viete, čo budete piecť alebo je to prekvapenie

Tak napoly. Vedeli sme len, aké budú témy osobných a kreatívnych výziev. V prvom kole bola napríklad osobnou výzvou bábovka, takže si každý musel pripraviť recept na svoju obľúbenú bábovku. Každý z nás mal vlastný recept a museli sme sa s tým pobiť po svojom.

Nestalo sa, že ste dostali zadanie na niečo, čo ste vôbec, ale vôbec nevedeli?

To viete, že áno. Za touto súťažou je u mňa doma množstvo nervov, skúšania a vyhodených tort. Nikdy som nepiekol Rubikovu kocku a torty s ovocím a želé boli pre mňa doslova pohroma. Nič z toho som nikdy nerobil, ale donútilo ma to naučiť sa niečo nové. Bola to síce výzva, ale dnes už mi to problém nerobí. A to je dobré, nie?

Zniete veľmi vyrovnane, ale v súťaži boli aj momenty, kedy to nebolo úplne veselé, však?

Bolo to raz hore a dole. V prvom kole som bol pekárom týždňa a hneď v tom ďalšom sa mi vôbec nedarilo. V kreatívnej výzve druhého kola som úplne pokazil tartaletky. Nechal som ich dlho v rúre, a jednoducho sa mi vysušili. Musel som začať úplne znova. Mali sme na to tri hodiny a ja som hodinu pred koncom nemal nič! Dosť ma to ale nakoplo a zvládol som to. Tartaletky síce neboli také, ako by som si predstavoval, ale som rád, že som mohol porote niečo odovzdať.

To museli byť nervy.

Boli to strašné nervy. Keď vám povedia, koľko času zostáva do konca a vy určite viete, že to nestihnete, musíte nasadiť režim turbo-turbo.

Čo je pre vyhláseného perfekcionistu, ako ste vy, niečo dosť ťažké?

Málokedy sa mi páčilo to, čo som pripravil. Niekoľkokrát som začínal znova. Napríklad makrónky! Keď sme na ne robili cesto, mne ani kolegyni Katke sa nepodarilo. Čím viac sa také cesto mieša, malo by rednúť a nám naopak obom hustlo. Viete si to predstaviť? V tej chvíli sa musíte rozhodnúť, či začnete znova a potom musíte urobiť všetko preto, aby ste to stihli.

Bolo krásne, že vám v takých chvíľach často pomáhali aj súperi.

Od začiatku sme si padli do oka a nešlo ani o veľkú súťaživosť. Mali sme veľkú spoločnú vášeň k pečeniu. Nešli sme si podrážať kolená, ale šli sme do toho s tým, že si budeme pomáhať. Veď aj v technických výzvach boli recepty presne dané, ale každý z nás ich upiekol inak. A aj keď sme si pomáhali, každý do pečenia vložil kus svojej osobnosti. Táto súťaž jednoducho nebola o rivalite. Keď sa vypli kamery, boli sme partia, večer sme debatovali o tom, ako sme čo piekli a čo nás čaká ďalej.

Ako vyzerali prípravy na finále?

Ešte ráno v deň finále som nemal vôbec potuchy, ako bude moja torta vyzerať. Vedel som, aké chute by som chcel použiť, do druhej rána som premýšľal nad tým, akú tortu urobiť a nič mi veľmi nenapadlo. Keď potom prišlo samotné finále, začal som jednoducho piecť korpusy. V hlave som mal len hrubý náčrt, ruky to robili samé. Piekol som od srdca. Možno mi ruky viedla moja skvelá babička a vyšlo to. 

Koniec koncov, práve babička vás k pečeniu priviedla, ak sa nemýlim. Bola cukrárka?

Babičky z maminej aj otcovej strany chodievali piecť na svadby, takže už ako malé decko som sa pri pečení motal po kuchyni s nimi. Prvú tortu som upiekol v šiestich rokoch, pomáhala mi babička z otcovej strany a bola to ona, kto ma naučil piecť. 

Mysleli ste na ňu pri súťaži?

Stále. Celú dobu som mal jej fotku vo vrecku a verím tomu, že pri každej výzve nado mnou držala ochrannú ruku. 

Aj pri vyhlasovaní výsledkov?

V tej chvíli som bol úplne vypnutý. Okolo nás už boli naše rodiny, bolo tam veľa emócií a ja som si pre seba hovoril, že už to, že som vo finálovej trojici, je veľká česť. Keď vyhlásili moje meno, v prvej sekunde som ani neveril, že sa to stalo skutočnosťou. Myslel som, že sa mi to iba zdá. Keď som si podával prihlášku, veľmi som nad tým nepremýšľal a predpokladal som, že sa mi nikto ani neozve. Nakoniec sa mi ozvali, nakoniec ma vybrali a nakoniec som to aj vyhral.

Zmenila pre vás súťaž niečo?

V Pečie celé Slovensko som sa naučil veriť si o niečo viac. Bol som veľmi sebakritický, čo je na jednu stranu dobre, ale treba s tým trochu pracovať. Veľa som sa toho naučil od poroty aj od mojich kolegov súťažiacich, to bola veľká škola.

A čo bude ďalej?

Časom by som si veľmi prial mať vlastnú cukrársku výrobu s kaviarňou, rád by som vydal knižku s receptami po babičke a obohatil ju o moderné postupy.

Tak na to sa veľmi tešíme. Čo je, mimochodom, u vás doma ten najobľúbenejší recept?

U nás to sú medové rezy, ktoré otec musí mať každé sviatky. Koľkokrát by som ich radšej ani nepiekol, ale pre otca sa sviatok bez medových rezov nepočíta. Babičkine karamelové košíčky a makový koláč sú tiež naše stálice, ale ja sám mám najradšej Opitého Izidora.

Takže klasika. Tu máme tiež radi. Bez čoho by sa podľa vás v kuchyni žiadny pekár ani cukrár nezaobišiel?

Bez kvalitného robota. Bez toho by to vážne nešlo. K tomu ešte ručný šľahač, dobrú váhu a poriadnu chladničku, v ktorej budete chladiť torty, krémy a zákusky. No a tiež rúru, ako by ste bez nej piekli?

Keby vám niekto ponúkol, aby ste do Pečie celé Slovensko išli znova, urobil by ste to?

Áno! Hneď. A všetkým to tiež odporúčam. Stretnete skvelých ľudí, naučíte sa toho veľa nielen o pečení, ale aj o sebe. Naučíte sa stáť pred kamerou. A možno si raz splníte svoj vlastný sen. Uvidíme, čo mi teraz život prinesie. Už teraz sa z toho všetkého veľmi teším.